SK
Dubinné je obec, ktorá bola založená na okraji prastarého dubového lesa v okrese Bardejov s necelými 500 obyvateľmi. Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1327. V stredoveku patrila panstvu Makovica a bola centrom hospodárskych aj remeselných aktivít.
Dub bol pre starých Slovanov najposvätnejší strom, bol zasvätený hromovládcovi Perúnovi a imponoval svojou silou, mohutnosťou a tvrdosťou dreva. Dub letný v tejto obci sa považuje za najstarší strom na Slovensku a je zaradený medzi najstaršie duby v Európe.
Dub má minimálne 800 rokov, pravdepodobne aj viac. Jeho vek sa už nedá presne určiť, pretože je bútľavý a najstaršia časť stromu je nenávratne preč. Letokruhmi a rádiouhlíkovou metódou sa teda jeho vek nedá určiť.
Výška stromu je dnes 25 m, priemer koruny mal pred orezaním starých a zoschnutých konárov 20 m, obvod kmeňa pri zemi 12,33 m. Je to dub v dube, povedal majiteľ, ktorý ho má rovno vo dvore. Vnútri má dve nové žily, z ktorých vyrastajú nové stromy. Napriek vysokému veku stále vyháňa nové konáre, čo značí, že sa jeho dni ešte ani náhodou nekrátia.
Starí ľudia spomínajú, že v jeho bútľavine voľakedy pohodlne vylihovali chlapi počas letných sparných dní. Do diery vojdú aj traja, štyria ľudia. Dlhé roky si pamätajú domorodci bútľaviny plné sov, neskôr sa však doň nasťahovali sršne. V snahe vyhnať ich odtiaľ tam v roku 1985 niekto hodil večer dymovnicu, strom začal horieť a s veľkou námahou sa ho podarilo uhasiť. Strom bol dosť poškodený a dostalo sa mu opatery, po ktorej sa spamätal.
V 18. storočí sa miestnym obyvateľom v korune stromu vraj zjavila Panna Mária a preto na kmeň stromu pripevnili jej obraz a neskôr vybudovali kaplnku. V roku 1913 zachvátil obec požiar, zničené boli skoro všetky domy od duba nadol, no dub to prežil bez väčšej ujmy. V roku 1995 ho zasiahol a dokaličil blesk.
Dubinčania si svoj dub uchránili až do dnešných dní, hoci jeho osudy pevne spojené s osudmi domorodcov, boli veľmi pohnuté. Podľa dostupných písomných záznamov už počas bratríckeho hnutia na Slovensku (1440-1465) ho chránili pred vyrúbaním iba zaplatením vysokého odstupného, na ktoré sa vyzbierali všetci obyvatelia dediny. Podobne ho zachraňovali za 1. a 2. svetovej vojny, keď slúžil delostrelcom ako orientačný a zameriavací bod. Rakúšanov uprosili, aby naňho nepálili a neskôr presvedčili aj Nemcov, ktorí ho chceli vyrúbať, aby sovietom práve na zameriavanie delostrelectva nemohol slúžiť. Neskôr ho ochraňovali pri elektrifikácii obce, keďže projektantom i stavebníkom priveľmi zavadzal.
Nakoniec, keď sa majiteľ pozrie do koruny stromu tak konštatuje, že niet ničoho krajšieho než ráno sa zobúdzať, pozrieť sa na stáročný strom vo dvore, počúvať štebot vtákov a šumenie potôčika, ktorému nikto nepovie inak než Potúček. Nebyť Potúčka, nebolo by dnes možno ani duba. Stáť pri tomto mohykánovi je však neopakovateľný zážitok, lebo hoci dub nerozpráva, jeho ticho hovorí za všetko. Príroda vie, čo kto potrebuje.
Komentáre 0
Pridať komentár